ADAM PILÁT



z 311. československej bombardovacej perute RAF

 

Venujem pamiatke strýka môjho spolužiaka a kamaráta, jadrového fyzika Ing. Milana Piláta (1936 – 1997)  z Vaďoviec.

                                                                                                                                                                                                                                                                                                                                                         G. R.

 

 

                Energia a statočnosť letcov zostala nezlomná a zvrchovaná i vo vrcholných okamihoch bojov. Tak bola Británia zachránená. Preto Winston S. Churchill mohol v Dolnej snemovne oprávnene prehlásiť:

 

NA  POLI  ĽUDSKÝCH  KONFLIKTOV  NIKDY  TAK  VEĽKÉ MNOŽSTVO  NEVĎAČILO  ZA  TAK  VEĽA  TAK  NEPATRNEJ  HŔSTKE.

 

                Sir Winston Leonard Spencer Churchill (30.11.1874 – 24.1.1965), britský politik, vojenský činiteľ, spisovateľ, novinár, nositeľ Nobelovej ceny za literatúru a jeden z vedúcich predstaviteľov protifašistickej koalície počas Druhej svetovej vojny (1939 – 1945), pri nástupe do funkcie predsedu vlády r. 1940, si plne uvedomil nedobré postavenie Anglicka a jeho impéria v tomto začatom konflikte, kedy jediní museli vzdorovať fašistickému Nemecku. Okamžite vyzval krajinu k intenzívnym vojenským prípravám a k mobilizácii vojenského priemyslu, vrátane rozvinutia vývoja a výroby vojenského letectva. V tom období z fašistami okupovanej Európy začali prúdiť na Britské ostrovy zložitými a vyčerpávajúcimi trasami tisíce, hlavne vojenských utečencov. Hľadali tu azyl a aktívnu možnosť vojenského odporu voči nastupujúcemu hnedému moru!  Boli medzi nimi i československí občania, z nich letci dostali ako prví možnosť zúčastniť sa aktívnym bojov v Bitke o Britániu – Battle of Britain (10.7.1940 – 31.10.1940) nad kanálom La Manche medzi RAF (Kráľovské vzdušné sily) a Luftwaffe (vojenské letectvo fašistického Nemecka), ktorá skončila s fiaskom pre Nemcov. Celkove v nej zahynulo viac, ako 700 spojeneckých pilotov.

Do augusta 1940 sa vo Veľkej Británii zhromaždilo okolo 900 československých príslušníkov letectva (do konca roka 1940 počet narástol na 1290). Boli pridelení pod priame velenie RAF - Royal Air Force. Vznikli hlavne tieto vojenské jednotky:

                 310. československá stíhacia peruť,

                 311. československá bombardovacia peruť,

                 312. československá stíhacia peruť,

                 313. československá stíhacia peruť.

                 Niektorí československí vojenskí letci bojovali i v britských a poľských perutiach.

 

 

311.      ČESKOSLOVENSKÁ  BOMBARDOVACIA PERUŤ

 

 Tristojedenásťka (vznik r. 1940) zaujíma medzi ostatnými peruťami významné postavenie. Jednak v jej službách bojovalo veľa mužov z nášho regionu, jednak u nej slúžil vaďovský rodák Adam Pilát (19.11.1909 – 11.11.1987).

 

Dislokácia (umiestnenie) posádok:

                                   Honington                         29.7.1940 - 16.9.1940,

East Wretham                    16.9.1940 -  28.4.1942,                                                                                Aldegrove                28.4.1942 -  10.6.1942,

                                  Talbenny                             10.6.1942 -  26.5.1943,

                                  Beaulieu                               26.5.1943 -  23.2.1944,

                                  Predannack                        23.2.1944 -  9.8.1944.

               

Letecká technika:

Bombardovacie lietadlo typu Welington, britskej konštrukcie, dva motory, rozpätie 26,2m, dĺžka 19,6m, vzletová hmotnosť 13500 kg, posádka dvaja piloti, navigátor, rádiotelegrafista, dvaja strelci. Určený pre bombardovanie cieľov v Nemecku, v Taliansku, v okupovanej Európe, v tzv. Bomber Command – BC, doplňujúco v Coastal Command - CC (hliadkovanie nad rozľahlými vodnými plochami).

 

Od r. 1942 bombardovacie lietadlo USA typu Consolidated B – 24, (v Anglicku nazvané Liberator), štyri motory, rozpätie 31,5m, dĺžka 20,5m, vzletová hmotnosť 32300 kg (bomby do 5900 kg), posádka dvaja piloti, dvaja radisti (i radiooperatéri), dvaja strelci, palubný mechanik, určené pre BC, hlavne však CC. Naši piloti lietali v CC, hliadkovali nad Biskajským zálivom a Atlantickým oceánom. Vyhľadávali a ničili nepriateľské hladinové plavidlá, ponorky, doprevádzali zásobovacie konvoje, vyhľadávali trosečníkov, plnili špeciálne úlohy a pod.     

Štatistiky uvádzajú, že len na desať najdôležitejších cieľov v činnosti BC (prevažne nemecké mestá) v r.1940 – 1942  311. čs. bombardovacia peruť dosiahla výkony:

množstvo zvrhnutých bômb trieštivých (v kg): 650 000, zápalných (v ks): 57 000, počet náletov 117 s počtom 593 lietadiel.                                                                                                   

Straty perute pri nepriateľom starostlivo bránených cieľoch predstavovali asi 54 percent.                                                                                                                                                                                          

 

 

 

Na západnom Slovensku, v kraji medzi Veľkou Javorinou a Veľkým Plešivcom, v kraji, v ktorom majú najbližšie k podaniu si rúk Biele a Malé Karpaty, je akoby na stužke potoka Tŕstie a jeho vôd položená Stará Turá, Vaďovce i Hrachovište. Všetky sú rodiskami vlastencov, ktorí zvolili svoje miesto odboja proti fašizmu za hranicami svojej vlasti. Dnes na ich činy vplyvom času zabúdame. Je treba si ich pripomínať! Keď opúštali svoju vlasť, nevedeli kam sa dostanú, či sa vôbec vrátia k svojim najbližším a hlavne za aký čas! Nasadzovali svoje mladé životy, telesné pozostatky mnohých ich kamarátov ostali tam, v cudzine.

Pripomeňme si pri tejto príležitosti aspoň tých, ktorí sa v tom kritickom období, obrazne povedané, „mohli stretnúť“ na Ostrovoch, ako  Ambróza Vavroviča zo Starej Turej, Imricha Gablecha z Hrachovišťa a hlavne Vaďovského rodáka Adama Piláta, ktorému odhaľujeme pamätnú tabuľu!

 

 

 

 

Životopisné spomienky Karla Piláta na svojho otca:

 

                Môj otec Adam Pilát sa narodil 19.11.1909 vo Vaďovciach, ako dvojča so svojim bratom Jánom matke Zuzane, rod. Naďovej a otcovi Adamovi Pilátovi. Mali ešte o dva roky staršiu sestru Annu, vyd. Hučkovú na Hodulovom vrchu. Ich otec zomrel mesiac pred narodením dvojčiat. Matka sa znova vydala za Tomáša Urbana, keď môjmu otcovi boli tri roky. Otčim nemal k deťom vzťah, jediné, čo im venoval, boli nadávky a bitie. Otčim narukoval do vojny a keď raz prišiel v r. 1917 na dovolenku, tak ich v noci vyhodil z domu s vyhrážkou, že ich všetkých pozabíja, ak sa pokúsia vrátiť! V tej dobe bolo môjmu otcovi osem rokov. Ujali sa ho cudzí ľudia, ako Hučkovci na píle. Vykonával rôzne pomocné práce, pásol kravy, čistil chlievy a ďalšie činnosti bežné u sedliakov. Do školy chodil iba v zime, bez učebníc. Tie si požičiaval od svojich spolužiakov.

                Keď mal dvanásť rokov naskytla sa mu príležitosť získať miesto pomocníka pri inžinierovi zememeračovi na prípravných prácach výstavby železnice Veselí n. Moravou – Nové Mesto n. Váhom. Keď práce skončili, doporučil ho inžinier firme, ktorá následne stavbu vykonávala. Tam sa zoznámil so spolupracovníkmi z Moravy, ktorí sa ho ujali a zobrali ho so sebou. Tak sa dostal do Spitihněvu a potom do Napajedlí, kde ho prijal do učenia stolársky majster Antonín Špajdl. Cez nedeľe a sviatky si v letnom období privyrábal predajom cukroviniek a zmrzliny. Po vyučení pracoval ešte dva roky v stolárskej dielni, kde získal výučný list. Potom nastúpil do služby u firmy BAŤA v Zlíne, odkiaľ po šiestich týždňoch narukoval k 3. leteckému pluku na 18 mesačnú vojenskú základnú službu, kde bol zaradený ako letecký mechanik. Po návrate získava miesto vo FATRE Napajedla a tiež azyl v rodine Trávničkovcov, kam sa bude v budúcnosti vracať a kde po prvý raz pozná, čo je to rodinné zázenie!

                Z tohto pracoviska bol vyslaný ako inštruktor pre výstavbu nového závodu firmy v meste Borovo v Juhoslávii. Tam ho zastihol rozpad Československej Republiky a výzva prezidenta Dr. Edvarda Beneša, aby sa občania nachádzajúci v zahraničí, hlásili do odboja. Otec vypočuje výzvu a hlási sa v Damašku, kde je náborové miesto do jednotiek Čs. armády v zahraničí, kam prichádza loďou z Európy. Tam zažíva tiež svoje prvé horké prekvapenie, keď ho dôstojníci Čs. armády prinútia podpísať súhlas s nástupom do francúzskej Cudzineckej légie! Z Damašku odplával loďou cez Alexandriu, Tripolis a Casablanku do Marseille. Tam ho čakal tvrdý výcvik v Cudzineckej légii a to i na Sahare v severnej Afrike. Vo svojich spomienkach často hovoril o veľmi drsnom zaobchádzaní s cieľom u každého jedinca vymyť z mozgu jeho identitu, zlomiť osobnosť a potlačiť akékoľvek citové prejavy. Malou kompenzáciou pri takomto drille bol dostatok jedla a pitia. Situácia vo Francúzsku sa podstatne mení po jeho prepadnutí hitlerovským Nemeckom. Rýchlo sa rozpadá francúzska armáda a otec sa kontaktuje s novovzniknutou Československou jednotkou letectva vo Francúzsku a 4. 6. 1940 sa stáva jej členom. V zmätku, ktorý nastal rýchlym postupom Wehrmachtu, uteká s kolegami lietadlom zo základne v južnom Francúzsku smerom do severnej Afriky. Nad morom, už v dohľade pobrežia, prežívajú dramatické chvíle, lebo dochádza palivo. Tak-tak pristávajú na pláži!

                V Maroku sa pripája k vytvorenej Čs. jednotke a z Casablanky na preplnenej anglickej lodi v konvoji putuje do Anglicka. Po príchode do cieľa je jednotka zaradená do RAF. Stáva sa členom vzniknutej 311. (Czech – Slovak) bombardovacej perute, ktorá je ustanovená 29.7.1940.  Po výcviku  je zaradený ako palubný a následne pozemný mechanik v hodnosti seržanta. V bojových akciách bol od apríla 1940 do mája 1945. Otec je nositeľom Vojnového kríža, Medaile za chrabrosť a zásluhy a jeho meno je zapísané na Discharge Paper RAF, ktorý je uložený v londýnskej katedrále vo Westminster Abbey.

                Rozhodujúcu činnosť vyvíjal pri príprave zverených lietadiel (prevažne Welingtonov) do bojových akcií a ich opravách po návratoch z náletov. Neskôr ako palubný mechanik na palubách lietadiel (hlavne Liberatorov) zúčastňoval sa hliadkovacej činnosti nad rozsiahlymi vodnými plochani, ako i vyhľadávaniu a ničeniu nemeckých ponoriek. Boli to vyčerpávajúce, až takmer dvadsaťhodinové lety.

                Veľakrát spomínal na svojho Welingtona menom Cecilka, ktorého pilotoval výborný kamarát Josef Čapka. Po jednom nálete nad Nemecko sa Welington vracal ťažko poškodený a núdzovo pristál na piesočných dunách pred letiskom. Otec bol u poškodeného a horiaceho lietadla prvý a pomáhal zraneným kamarátom von. Všade okolo vybuchujúca munícia spôsobila otcovi zranenie, priestrel ruky a od črepiny poranenie hlavy.

                               Po skončení vojny a návrate do ČSR v júni 1945 žiada o prepustenie z armády a vracia sa zpäť do                 Spitihnevu k Trávničkovcom. Nastupuje pracovať do firmy FATRA v Napajedlách. V rodine Trávničkovcov zoznamuje sa so svojou budúcou manželkou Štěpánkou a v máji 1946 sa žení. Manželka mu povila tri deti:               Ludmilu, Karla a Jana. Na vlastnú žiadosť o pracovné miesto v štátnom sektore získava miesto v továrni   Tabák v Novom Jičíne, kde je zamestnaný ako stolár a vodič motorových vozidiel.

                               Veľmi skoro mu komunistická moc dáva pocítiť, ako si váži jeho zásluh! Je sledovaný,      provokovaný a ustrkovaný. Všetko toto znáša so statočnosťou jemu vlastnou a plno sa venuje budovaniu zázemia a istôt pre svoju rodinu, ktoré mu v detstve toľko chýbali. S bezmocnosťou sleduje zprávy o zatýkaní   kamarátov z odboja. Jeho pilota Josefa Čapku, ktorý mal manželku angličanku, uväznili na sedem rokov na              Mírove. Živo si spomínam, keď sa vrátil z väzenia, ako otcovi rozprával otrasné zážitky z pobytu za                 mrežami. Po uvolnení v šesťdesiatych a s obmedzením i v sedemdesiatych rokoch často sa stretá s kamarátmi           z odboja a organizujú rôzne spomienkové akcie. Po uvolnení perzekúcie  v r. 1969 získava miesto mechanika               vo Vojenskom opravárenskom závode Nový Jičín, kde pracuje na skúšobni tankových motorov. Odtiaľ              odchádza do dôchodku. V tomto čase ešte pomáha synovi Janovi s prístavbou rodinného domku. Až do              posledných chvíľ si zachováva vysokú aktivitu a je vo svojom okolí veľmi obľúbený. Zomiera 11.11.1987.             Na jeho dôstojnom pohrebe sú prítomní i členovia Britského veľvyslanectva v Prahe. 

  

 

                                                                       Karel Pilát,  Ing. Gustáv Rumánek