História

Počiatky osídlenia a prvá písomná zmienka

Čo znamená šesťsto rokov histórie v živote národa a v živote a vývoji jednej malej obce ako je naša? Bežná otázka: Je to veľa a či málo? Každopádne toto okrúhle výročie nás oprávňuje pozastaviť sa a trochu zaspomínať na časy minulé a obdobie vývoja, ktorým naša obec za tých šesť storočí prešla. Je to ako poznávať korene vzniku svojho života, pričom človek nadobúda pevnejšiu istotu svojho súčasného bytia.
Boli to časy neľahké. Obdobie poddanstva, feudálneho útlaku, vojny, živelných pohrôm a mnohých iných ťažkostí, ktoré naši predkovia museli prekonávať, len aby prežili. Zdrojom obživy boli len kúsky úrodnej pôdy, ktorú si vyrvali vyklčovaním okolitých lesov a pri nízkom stupni obrábania pôdy bolo toho živobytia len poskromne. Odrážalo sa to i na kultúrne bývania a celkového spôsobu života v porovnaní s inými, úrodnejšími oblasťami.

Prvá písomná zmienka o našej obci podľa diela profesora B. Varsíka „Osídlenia Myjavy a myjavskej pahorkatiny“ sa uvádza v súvislosti s Čachtickým hradom. Je to darovacia listina kráľa Žigmunda, ktorou dňa 7. marca 1392 daroval bratislavskému šľachticovi poľského pôvodu Ctiborovi zo Ctiboríc hrad Čachtice spolu s okolitými obcami a osadami, ktoré patrili k hradu. Medzi nimi je uvedená i naša obec pod názvom Wath.  Ďalšie údaje o pôvode a názve obce možno čerpať z Monografie Nitrianskej župy, kde sa ako prvá historická zmienka o obci uvádza rok 1414 pod názvom Wadovich. Neskoršie názvy sú poznačené ako Wadowych, Wagyouch a v 16. storočí ako Wadocz. V ďalších obdobiach sa názov obce vyvíjal: rok 1773 – Vagyocz, Wagyowetz, Vagyovcze; rok 1786 – Wagyócz; rok 1808 – Vagyócz, Wadowce; rok 1863 – 1913 – Vagyóc; od roku 1920 – Vaďovce. Profesor Varsík predpokladá, že názov obce je odvodený zo slovanského mena Vad, ktoré značí spor.

Počiatky osídlenia chotára a vznik obce ako aj väčšiny miest a obcí na okolí nie sú známe. Aj keď prvá písomná zmienka o obci je až konca 14. storočia, je isté, že ľudia tu žili oveľa skôr. Domnievame sa, že jej osídlenie je asi tak staré ako Čachtický hrad vzdialený od nás asi 3 km, to je začiatkom 13. storočia.

Výraznejšie  osídlovanie územia nášho kraja sa predpokladá na konci 16. a 17. storočia  po tureckých vpádoch na Považie. Obyvateľstvo z južných oblastí utekalo pred  tureckým plienením na sever do hornatých oblastí Slovenska. Mnohí z nich sa usadili aj u nás natrvalo, čoho sú doposiaľ používané mená južných Slovanov – Chorvátov ako Petrovič, Pavlovič, Matušovič, Šimovič.
Ďalšia priama zmienka v súvislosti s Čachtickým hradom sa viaže na miestny rímsko-katolícky kostol. Po smrti majiteľa hradu Ctibora zo Ctiboríc zdedil čachtické panstvo jeho syn Ctibor mladší. Pre nás je pamätný tým, že v roku 1424 až 1427 a v roku 1770 bola k nej  pristavená veža. Po veľkom požiari v roku 1779 bola cesá budova obnovená a upravená do približne terajšieho stavu. Štátnym pamiatkovým úradom v Bratislave bol tento barokový kostol vyhlásený za chránenú kultúrnu pamiatku. V období náboženských nepokojov a zmien bol kostol využívaný podľa toho, akého náboženského vierovyznania bol čachtický zemepán. Tak sa stalo, že v rokoch 1579 až 1660 a neskoršie v rokoch 1705 až 1710 kostol slúžil pre náboženské obrady evanjelickej cirkvi augsburského vyznania. V období protireformácie patril opäť rímsko-katolíckej cirkvi, ktorá ho používa pre svoje obrady do posiaľ.

Zdroje obživy, remeslá

Obyvatelia našej obce sa v minulosti zamestnávali hlavne poľnohospodárstvom. Celý povrch chotára obce spolu s južnými svahmi Javoriny pokrýval hustý les, ľudovo nazvaný ako „Čierny les“. V ľudovom podní sa zachovala aj pieseň Ten vaďovský kostolíček, kolo neho čierny les...

Ľudia, ktorí sa tu usadili, museli najprv vyklčovať lesné porasty a primitívnym spôsobom obrábali pôdu, na ktorej pestovali hospodárske plodiny ako žito, raž, ovos, hrach, konope, kapustu a neskoršie aj ovocné stromky. V jednom súpisnom zázname z roku 1661 je uvedená aj chmelnica, ktorá patrila panstvu. Prvá písomná zmienka o ovocinárstve v obci je z roku 1611 v Abrahamidesovom cirkevnom vizitačnom protokole, v ktorom sa pri súpise majetku vaďovskej cirkvi uvádza: „ ... Jest jedna štepnice u Jána Santala u potoka, dáva sa od ní jedna libra cerea ...“.

Ďalšia písomná zmienka je z roku 1635, kde v zápise v obecnej knihe sa hovorí o odpredaji „novosadu“ na Nezi. V minulosti boli pokusy aj s pestovním viniča. Zmienka o ňom je tiež v Abrahamidesovom vizitačnom protokole z roku 1637  a v súpise urbára z roku 1611. Pre zlé klimatické podmienky vinohrady v obci zanikli. Doteraz nám tu  však zostal chotárny názov Hrozienok, kde podľa predpokladu sa vinič pestoval. Zemiaky začali naši predkovia pestovať až koncom 18. storočia a to s veľkou nedôverou. Zo začiatku ich používali len ako krmivo pre dobytok. Až hladové roky koncom prvej polovice 19. storočia naučili gazdinky používať zemiaky aj na prípravu jedál /potravín/.

Chotárny názov Suché dolo dokazuje, že v tejto časti chotára sa niekedy dolovalo uhlie. Výskyt uhlia sa potvrdil neskoršie aj pri geologickom prieskume. Do 18. storočia sa však okrem zmienky Mateja Béla žiadna iná písomná zmienka o dolovaní uhlia nezachovala. Prvá nepriama zmienka bola v záverečnom účte obce za rok 1848, kde obec vykazovala položku za dodávku uhlia do Trnavy. Ďalšie údaje sú uvádzané vo Vlastivednom spravodaji č. 3 z roku 1957 Podjavorinského múzea v Novom Meste nad Váhom, kde sa okrem iného píše: „V roku 1852 odkúpil kutacie právo od obce zámožný brnenský občan Artur Haupt. Dňa 9. júla 1854 našli v chotári tunajšej obce v hĺbke 3,5 viedenskej siahy /1 viedenská siaha = 1,9 m/ prvé stopy uhlia a medzi hlinou našli aj kúsky jantáru. Ťažba trvala asi 4 roky. Jeden viedenský cent uhlia sa na mieste predával za 18 – 21 grajciarov. V rokoch 1871-1872  robil prieskum pán Fafchaus, tiež občan z Brna. Tento zanechal v Suchom doli štôlňu dlhú asi 60 siah čo je 114 m s úplným vybavením. Neskoršie v rokoch 1886 až 1887 kúpili si kutacie právo od obce dvaja  občania z Nového Mesta nad Váhom, avšak s prieskumnými prácami sa už viacej nepokračovalo.

Po vydaní patentu o zrušení nevoľníctva v Uhorsku v roku 1785 cisárom Jozefom II., podľa ktorého už nebol potrebný súhlas zemepána na sťahovanie, ženenie, učenie sa remeslu k štúdiu a podobne, začali sa aj na dedinách  rozširovať remeslá a obchod. V našej obci sa ujali hlavne tkáči, kováči a mlynári. Remeselníci sa však nerozvinuli do väčších rozmerov. Bolo to pravdepodobne z toho dôvodu, že obec sa nenachádzala v blízkosi žiadneho väčšieho mesta a bola bokom aj od hlavných komunikácií. Zo začiatku remeselníci slúžili hlavne pre potreby čachtického panstva, neskoršie aj pre ostatných občanov. V našj obci sa ujalo hlavne tkáčstvo a v 18. a 19. storočí aj povozníctvo. Tkáči, ktorí boli nazývaní kadleci, tkali doma na drevených vrštakoch konopné plátno a v menšom rozsahu tiež hrubé súkno, ľudovo nazývané „garažia“. Majetnejší sedliaci, ktorí vlastnili kone, využívali ich okrem prác na poľnohospodárstve aj na furmánskú zárobkovú činnosť nazývanú ako chodenie do dveta“. Obchodovali s dreveným dechtom /kolmažov/ , ktorú vtedy nazývali smola, z čoho vaďovčanom prischla prezývka,  že sú „Smolári“, ktorá sa nýám prilepila a používa sa doposiaľ. Túto tradíciu  udržuje aj naďalej úspešná hudobná skupina, ktorá pod vedením Dušana Baču vystupuje pod názvom Smoliari.

Povozníci – furmani rozšírili neskoršie sortiment svojho tovaru. Nakupovali od iných občanov v obci i na kopaniciach hlavne ovocie a chodili ho predávať na vozoch do miest a dedín v južnejších častiach Slovenska. Boli to často cesty spojené s dlhším pobytom mimo domova.

Chudobnejší občania hlavne v 19. a začiatkom 20. storočia chodili tiež na sezónne poľnohospodárske práce na majere i k bohatším gazdom „do žatvy“ alebo „na tovarych“, to je jarné a jesenné poľnohospodárske práce. Boli to často veľmi tvrdé pracovné podmienky bez vyhovujúceho sociálneho zariadenia a prirodzene s malým zárobkom.

Ďalšie doplnkové zdroje obživy si naši občania hľadali v mieste bydliska. V chotári obce bývalo veľa dobrých pasienkov. Boli to výhodné podmienky na chov dobytka, ktoré mnohí občania  využívali. Chovali  sa hlavne kravy, kozy i ovce, ktoré mladší príslušníci rodiny chodili pásť po celý rok na pašu. V jesenných mesiacoch si niektorí občania privyrábali aj pri zbere borovičiek a šípok, čo bolo zaužívané najmä koncom 19. a začiatkom 20. storočia. Bôr /jalovec/ rástol v chotári na mnohých miestach na hôrkach a pasienkoch,  takže zber týchto plodov bol dobrým hoc i tvrdým jednorázovým zdrojom zárobku. Dnes sa už jalovec u nás vyskytuje veľmi málo. Je to dôsledkom zalesňovania pasienkov a čiastočne aj nevhodnými rekultivačnými zásahmi.

Začiatkom 20. storočia prispelo k väčšiemu zamestnávaniu obyvateľstva aj budovanie železničnej trate v smere Nové Mesto nad Váhom – Veselí nad Moravou prechádzajúca cez chotár našej obce. Železnica sa začala stavať v roku 1924 a do prevádzky bola uvedená v roku 1929. Umožnila sa tým lepšia dochádzka za prácou našim občanom do iných miest a krajov. Je známe, že viacerí občania chodievali za prácou peši až na stvbu veľkého tunela do Lieščia za Myjavou.

Prvý vlak cez našu obec prešiel 28. októbra 1929. Bola to dôstojná oslava veľkého diela. Všetci cestujúci sa mohli v tento deň zadarmo voziť po celej trati. Väčšina z nich po prvýkrát sedela vo vlaku a niektorí ho dokonca prvýkrát videli. Naši občania využívali železnicu zo začiatku veľmi málo, lebo na vtedajšie zárobkové  pomery bolo cestovné vysoké. Cestovný lístok z Vaďoviec do Nového Mesta nad Váhom stál až 3,- Kčs.  A tak i naďalej chodili do okolitých obcí a miest pešo alebo na vozoch. Pešo sa chodilo cez Mestské háje, na vozoch cez chotár na Švalov vrch do Hrušového cez Bzince do Nového Mesta nad Váhom.

Šatstvo, kroje

Ťažké a drsné životné podmienky našich predkov sa prejavili nielen v prísnych náboženských mravoch ale aj v oblečení. Ich odev bol jednoduchý, striedmy, len s najnutnejšími ozdobami. Základnými farbami odevov boli biela, čierna a modrá. Len u detí a mládeže boli na odevoch veselejšie strakaté vzory. Odev si zhotovovali naši predkovia väčšinou sami, pričom základnými surovinami boli konope, ľan a vlna. Konope sa pestovali takmer v každej domácnosti. Priadzu tkali kadleci, ktorých bolo aj v našej obci niekoľko. Neskoršie po rozvinutí strojovej výroby boli ľudové kroje doplňované a zhotovované z jemnejších látok.

Vo Vaďovciach sa pôvodne nosil kroj príbuzný myjavskému, neskôr na začiatku 20. storočia začali mladé ženy a dievčatá nosiť kroj lubinský. Tento sa oproti pôvodnému vyznačoval bohatosťou farieb, čipiek a mašieľ /stuhy/. Postupne však, najmä po 2. svetovej vojne, ženy nosili kroj ojedinele a dnes sa nosí už len pri folklórnych vystúpeniach mládeže.

Spoločenské členenie obyvateľov

Podľa práv a majetku sa obyvatelia obce delili na niekoľko skupín. Toto rozdelenie pretrvávalo až do polovice 19. storočia. U nás to boli hlavne:

Nižšia šľachta – zemani. V našej obci ju tvorili príslušníci rodu Nagy /Naď/. Nie je to pôvodný vaďovský rod, pochádza z južných maďarských oblastí. Prvcá písomná zmienka o ňom je v matričných záznamoch z roku 1716. Prvý člen tohto rodu sa, podľa ústneho podania, už ako zeman usadil v časti obce, ktorá sa ešte aj dnes nazýva Zemanský dvor.  Zemani, hoci mali politické práva a neplatili dane, pôdu obrábali sami. Rastom počtu príslušníkov rodiny sa pôda drobila, takže postupne schudobneli a dostali sa na úroveň poddaných. I dnes je v obci najväčší počet občanov s priezviskom Naď /vyše 70/.

Ďalšiu skupinu tvorili slobodníci – libertíni. Boli oslobodení od naturálnej povinnosti to je od robotovania a platenia daní, ale nemali politické právo. Mohli sa venovať aj obchodnej činnosti.

Treťou skupinou boli poddaní, ktorí žili a bývali na panských pozemkoch a znášali všetky poddanské ťarchy.

Medzi najnižšie postavených patrili želiari, chalupníci /hoferi/, ktorí bývali v cudzích domoch a živili sa námedznou prácou u majetnejších občanov.

Školstvo, kultúra

Úroveň vzdelania nebývala v minulosti vždy najlepšia. Za bývalého Rakúsko – Uhorska študovali z našej obce traja občania a počas vyše dvadsaťročnj existencie prvej ČSR študovalo od nás len dvanásť študentov na vysokých školách. Po druhej svetovej vojne záujem o štúdium  ukončilo vyše 80 občanov z našej obce a oveľa viacej je tých, ktorí majú stredoškolské vzdelanie.

Pre školské účely sa v minulosti využívali tri cirkevné budovy. Bola to býval rímsko-katolícka škola, ktorá sa v záznamoch obce spomína už v roku 1661. V roku 1927 pre nedostatok žiakov zanikla. Dnes je budova zbúraná. Ďalšie dve školy postavila a zriadila ev. a. v. cirkev a to  v roku 1873 /stará škola/ a v roku 1908/ nová škola. Aj tieto cirkevné školy zanikli pre nedostatok financií na ich  prevádzku.

Pre školské účely sa v minulosti využívali tri cirkevné budovy. Bola to bývalá rímsko-katolícka škola, ktorá sa v záznamoch obce spomína už v roku 1661. V roku 1927 pre nedostatok žiakov zanikla. Dnes je budova zbúraná. Ďalšie dve školy postavila a zriadila ev. a  v. cirkev a to v roku 1873 / stará škola/ a v roku 1908 /nová škola/. Aj tieto cirkevné školy zanikli pre nedostatok financií na ich prevádzku. V roku 1930 bola v obci postavená nová jednoposchodová budova pre 1. až 5. ročník základnej školy. V jednej zo starších školských bodov bola po rekonštrukcii v roku 1964 umiestnená materská škola. Žiaci vyšších ročníkov základnej školy dochádzajú teraz do susednej obce Kostolné.

V starých cirkevných školách zo začiatku učili väčšinou učitelia z miestnej obce. Boli to jednoduchí ľudia, ktorí vedeli trochu čítať, písať a počítať. Pre zaujímavosť spomeniem niekoľko starších známejších učiteľov, ktorí v minulosti vyučovali na miestnych školách:

• Tomáš Nagy /Naď/, tunajší roľník vyučoval v rokoch    1886 – 1889
• Pavel Štefík z Myjavy                                               1890 – 1897
• Eduard Kupčok                                                        1899 – 1911
• Michal Nagy, tunajší roľník                                        1897 – 1899
• Ján Krasko – Zápotocký                                           1908 – 1918
• Ján Janko                                                                1921 – 1927
• Tomáš Vydarený                                                       1928 – 1933
• Pavel Chrabačka                                                       1933 – 1945

Posledne menovaný Pavel Chrabačka sa zapísal do povedomia našich ľudí ako dobrý organizátor ochotníckeho divadla, ktoré dosahovalo v našej obci veľmi pekné výsledky, na ktoré nadviazali divadelníci aj v neskorších rokoch. Je známe, že učitelia  minulosti boli hlavnými šíriteľmi kultúry a vôbec osvety a vzdelávania na našich dedinách. V období silnejúcej maďarizácie mnohí z nich napomáhali pri národno- buditeľskej práci na cirkevných školách a to nielen u svojich žiakov, ale aj u ostatných občanov.

Podľa záznamov v Bibliografickom zborníku medzi aktívnych slovenských národovcov sa zaraďuje aj učiteľ Ján Krasko – Zápotocký, narodený 23.07.1892 v Békescabe v Maďarsku, ktorý zomrel 28.07.1967 v Bratislave. V našej obci pôsobil v rokoch 1908 až 1918 spolu so svojou manželkou Štefániou, rodenou Bednárovou, narodenou v roku 1887 v Trnave. Ján Krasko, ktorý používal pseudonym Zápotocký, bol nielen dobrým pedagógom a osvetovým pracovníkom, ale aj hudobným skladateľom. Ako učiteľ pôsobil najprv vo svojom rodisku v Békescabe, potom vo Vaďovciach, neskoršie v Modre, Bukovci a Galante. Od roku 1926 do roku 1950 bol pracovníkom Ministerstva školstva a národnej osvety, resp. Povereníctva v Bratislave. 

Ján Krasko bol zberateľom ľudových piesní, ktoré upravil pre klavír a zbor. Niektoré z nich vyšli v zborníku Miloša Ruppeldta, v Zbierke slovenských mužských zborov 1 – 5, Zbierke slovenských zmiešaných a ženských zborov 1 -3, iné vyšli samostatne. Bol tiež autorom skladieb pre detské zbory, zborníkov pre potreby stredoškolských zborov a učebníc spevu. Neskôr komponoval aj symfonické diela, kantáty, komorné a cirkevné skladby. Medzi jeho známejšie zhudobnené diela patria napríklad básne: Slovensko, Jánošík, Svätopluk, Turčín Poničan. Tiež kantáty: Slovenská pieseň, Žatevná kantáta a knižné: Hoj  zem drahá, Za tú našu slovenčinu. Patril k popredným ľudovýchovným pracovníkom v medzivojnovom období. Svoje príspevky o hudbe uverejňoval  v časopisoch: Hudba a škola, Hudobná výchova, Hudobná revue, Slovenské pohľady, Prúdy.

Medzi uvedomelých národovcov v maďarizačnom období sa počíta tiež miestny rodák Michal Cibulka, narodený v roku 1901 vo Vaďovciach. Svoje národné povedomie aktívne prejavoval hlavne počas svojich vysokoškolských štúdií  Bratislave, kde vyštudoval teológiu a neskôr si doplnil vzdelanie jednoročným pobytom vo Francúzsku. Pôsobil ako evanjelický farár augsburského vyznania v Badani a Svätoplukove /Šalgov/. Zomrel v roku 1970 v Nitre, pochovaný je v Svätoplukove.

Drobné čriepky a zaujímavosti

Aj keď život našich predkov bol drsný a tvrdý, vedeli žiť a radovať sa aj v ťažkých podmienkach. Hľadali svoju cestu a svoj osobitý výraz na prejavenie životných potrieb a zvyklostí. Zachovávali si zvyky pri svadbách, pri krstinách i v bežnom živote, ktoré prechádzali z pokolenia na pokolenie. Mládenci chodievali do domov dievčat na vohľady a na šibačky. Stavanie májov sa udržuje doteraz. Svoju radosť, temperament i žiaľ vyjadrovali často v ľudových piesňach, ktoré sa spievali pri každej príležitosti, pri prácach na poli, pri pasení dobytka a husí.

Ľudia verili na rôzne povery a strašidlá. Počas dlhých zimných večerov, keď sa poschádzali susedia na drapačkách peria rozprávali si rôzne historky o strašidlách a zážitky z vojny, ako to bolo ,,na Piave˝. Najviac sa báli ,,svetlonosov˝, ktorí vraj po nociach strašili a vodili ľudí po močariskách na Dolných lúkach. Iné strašidelné miesto bolo označované v lokalite na Šalovom vrchu, kadiaľ prechádzala poľná cesta do Hrušového. Po tejto ceste chodili furmani, keď sa vracali ,,zo sveta˝, alebo mládenci, ktorí chodievali na vohľady do susednej obce. Náhodných chodcov tu zase strašil a vodil ,,neminár˝ / podľa dialektu : minár = mlynár /.

Občas sa v živote vyskytnú rôzne príhody, na ktoré ľudia potom dlho spomínajú. Aj u nás sa udiala jedna zábavná kuriozita, ktorú Vaďovčanom ich susedia s hodnou dávkou irónie často pripomínali. V našej obci bolo v minulosti sídlo notárskeho úradu. Tento bol v roku 1868 presťahovaný do susednej obce Kostolné, takže sa uvoľnili niektoré miestnosti v budove obecného úradu. Keďže obec bola aj v tých časoch závislá vo svojich príjmoch len na vlastnej činnosti / porcie – dane, príjmy z komišií pri ťažbe dreva v lese a pod./ využívali sa voľné priestory v obecnom dome podľa dobových požiadaviek na rôzne účely. Určitý čas bola vo dvore urobená stajňa na chov plemenných býkov, ľudovo nazývaných ,,bulov˝. V roku 1908 chovala obec troch plemenných ,,bulov˝. Vedľa maštale, ktorá bola urobená z komory notárskeho bytu, bola sečkárňa, odkiaľ viedli na poval kamenné murované schody. Na povale bola umiestnená kŕma /ďatelina, seno/ pre býkov. Raz sa jeden býk odviazal a z dlhej chvíle začal skúšať rohami pevnosť steny medzi maštaľou a sečkárňou. Keďže stena bola tenká a postavená len zo surových tehál, podarilo sa mu preraziť otvor, cez ktorý si prestrčil najprv hlavu a potom celé telo a tak sa dostal do sečkárne. Keď pozbieral a požral ďatelinu v sečkárni, postupoval za roztrúsenou kŕmou po schodoch až na požral. Povalové dosky však jeho váhu neudržali, prelmili sa mu pod nohami a milý ,,fešák bulo˝ zostal bezmocný visieť na krížnej hrade. Keď ho tu takto kŕmič objavil, veľmi sa zľakol a hneď privolal na pomoc občanov, pevnejších chlapov. Títo ho potom na drúkoch vyzdvihli z diery na povale a otočili prednými nohami smerom na schody, aby zase pomaly zišiel odkiaľ prišiel. Keď však chlapi uvolnili drúky, prestrašený ,,bulo˝ skočil z povaly na zem a na dôkaz toho, že je ešte stále ,,chlapík˝ a nič sa mu nestalo vybehol na dvor. Táto udalosť je skutočne pravdivá, dosvedčili ju viacerí starší občania, ktorí boli pri tom.

Prehľad vývoja obyvateľstva

Počet obyvateľov obce Vaďovce sa v minulosti pohyboval okolo 1000 až1100 a s kopanicami to bývalo o 100 až 150 ľudí viac, ako to vidíme aj zo štatistického prehľadu:

R o k       1784 – 87:              Vtedy mala obec 114 domov, v ktorých žilo 162 rodín s počtom ľudí 857,  z toho 429

                                               Mužov a 428 žien.

                                               Zloženie mužov bolo: 2 kňazi, 40 zemanov, 3 mešťania, 12 sedliakov, 13 dospelých

                                               mužov v nerozdelených sedliackych rodinách, 151 želiarov, 23 iní, 1 slobodník

                                               /vyslúžený vojak/.

K 31. 12. 1938  bolo evidovaných 1193 obyvateľov, z toho v obci 1043, na kopaniciach 150.

P r e h ľ a d    o d      r o k u     1 9 3 0:

V minulosti k našej obci patrili aj kopanice, ktoré sa nachádzali v územnej podjavorinskej časti nazývanej Lipovec, kde obec podľa urbára bola vlastníkom časti lesa. Nakoľko ale tieto pozemky s obcou nesusedili v rámci územnej reorganizácie po roku 1960  boli kopanice odčlenené od obce Poriadie. Ako je viditeľné zo štatistického prehľadu, v posledných dvadsiatych rokoch počet obyvateľov sa v obci veľmi znížil. Je to v dôsledku toho, že nov výstavba rodinných domov bola povoľovaná, len občanom pracujúcim v obci, preto sa veľa mladých rodín odsťahovalo do Starej Turej alebo iných miest.

Z novšej histórie

Keď si premietneme tvrdý život niekoľkých generácií pred nami, z pohľadu historika je možno konštatovať, že v minulosti prevládal tvrdý zápas ľudu o prežitie. Boli tu snahy aj o duchovný či materiálny rast životnej úrovne, ale v porovnaní s inými oblasťami vidíme, že i ten rast bol u nás za dlhé obdobie veľmi pomalý. K podstatnému rozvoju všetkých ľudských činností dochádza až v 20. storočí po druhej svetovej vojne.

V období nástupu fašizmu bol život v našej obci dosť pokojný, hoci v každom smere poznačený vojnovými udalosťami. V neďalekých podjavorinských lesoch pôsobili partizánske skupiny, avšak na území našej obce nedochádzalo k otvoreným konfliktom medzi príslušníkmi odboja a vládnucou mocou. Šestnásť občanov našej obce sa priamo zúčastnilo odboja. Z nich šiesti bojovali na lubinských kopaniciach v skupine Miloša Uhra. Viacerí občania pomáhali partizánom pri zaobstarávaní liekov a potravín. V ľudovom protifašistickom vystúpení nášho národa padli dvaja naši občania: Michal Hajtún, 20-ročný a Milan Naď, 32-ročný. Ich pamiatke je venovaná pamätná tabuľa na budove kultúrneho domu. Pri uplatňovaní fašistických rasistických metód boli v tom čase i z našej obce odvlečení do koncentračného tábora občania židovskej národnosti – Jozefa Braun s manželkou, ktorí tam aj zahynuli.

 I napriek vojnovým podmienkam znamenala elektrifikácia obce, uskutočňovaná v rokoch 1941 – 1942, zvýšenie životnej úrovne. Prvé verejné osvetlenie bolo dobudované 5. marca 1942 a približne v tom čase sa začali robiť aj domové prípojky. Zo začiatku to boli len veľmi úsporné svetlá na 1 – 2 lampy. Mnohí starší občania ich prijímali s nedôverou. Postupne si však ľudia zvykli i na túto novotu, ktorá bola medzníkom v životnom štýle ľudí i celej obce, veď na drobné veci sa ľahko privyká.

Po prechode frontu, ktorý mal v našej obci pomerne krátky priebeh, boli prvé povojnové roky venované najmä obnove zničených materiálnych hodnôt. Neskoršie však bolo potrebné vyrovnať sa aj so zmenou vo vlastníckych a užívateľských vzťahov k materiálnym hodnotám, ktoré boli vytvorené pri dovtedajšom dlhoročnom spôsobe života.

K celkovému pohľadu na udalosti a mnohé situácie, ktoré boli vyvolané historickým vývojom za posledných 50 rokov bude potrebný časový odstup, aby sa na misky váh správne mohli rozložiť  kladné či záporné stránky života generácie, ktorá žila, pracovala a vyvíjala sa v uplynulom takmer polstoročnom období. Aj keď dnešný náš pohľad na mnohé stránky života z tohto obdobia je značne kritický, nemožno však poprieť pracovitosť našich občanov, lebo výsledky poctivej práce obyčajných ľudí sú aj za tento čas v každom smere hmatateľné.

Zmenil sa výzor obce, občania postavili veľa pekných, moderných rodinných domov a staršie poopravovali. V období rokov 1950 až 1980 boli svojpomocne postavené viaceré verejno-prospešné objekty: Budova obecného úradu s kultúrnym domom, nová moderná budova základnej školy, požiarna zbrojnica, dom smútku, športové ihrisko so šatňami. Celkový vzhľad obce zmenili i asfaltové cesty a regulácia potoka. K lepšej občianskej vybavenosti prispelo  vybudovanie celoobecného vodovodu. Asi 90% všetkých objektov základnej občianskej vybavenosti v našej obci bolo vybudovaných svojpomocne za pôsobnosti dlhoročného predsedu MNV Alojza Danihela, ktorý do obce dochádzal z Myjavy.

Keďže naša obec je poľnohospodárskeho charakteru, koncom roku 1949 bolo založené Jednotné roľnícke družstvo s pôsobnosťou od 1. januára 1950. Po zlúčení JRD Hrachovište, Višňové a Kostolné sa vytvoril väčší poľnohospodársky komplex – Jednotné roľníckeho družstvo Mier so sídlom vo Vaďovciach, kde našli pracovné príležitosti viacerí naši občania.

Pri výstavbe verejných objektov, ktoré boli v obci i na miestnom poľnohospodárskom družstve vybudované v relatívne krátkom časovom období, účinne pomáhali okrem jednotlivých občanov aj viaceré kolektívy. Nie je možné nespomenúť členov Poľovníckeho združenia, ktorí boli ochotní pomôcť všade tam, kde bola potrebná práca pevných mužských rúk. V nemalej miere prispeli v spomínanom období pri výstavbe svojej obce aj vtedajší poslanci MNV, členovia Požiarnej ochrany, Telovýchovnej organizácie, Zväzu žien, Československého červeného kríža. Za zmienku stojí aj aktívna činnosť organizácie Telovýchovnej jednoty z obdobia rokov 1960 až 1980. Jej členovia dosahovali veľmi pekné športové výsledky vo futbalovom i hokejovom oddieli, v hádzanárskom družstve žien a v oddieli pozemného hokeja, kde sa dostali až do I. ligy. Zásluhu na tom mali nielen samotní aktívni hráči ale i dobrí a zanietení organizátori: Štefan Nováčik, Alfonz Gablech, S. Hučko, A. Benian a mnohí ďalší. Pri propagácii športového ducha u technických športov veľký kus práce urobili aj členovia bývalej organizácie Zväzarmu / dnes Združenie technických a športových činností pri Poľnohospodárskom  družstve Mier vo Vaďovciach/. Svojpomocne vybudovali pretekársku dráhu v chotári obce, kde každoročne poriadajú motocyklové preteky a súťaže v rámci Západoslovenského kraja ako Motocros.

 Výsledky práce a činnosi týchto ľudí so všetkými kladnými i zápornými stránkami nemožno bagatelizovať a znehodnocovať. Pre nás je to už história, na ktorú či chceme či nechceme, musíme naväzovať. A je žiadúce, aby táto väzba bola s tým zameraním, že čo bolo dobré, treba uznať a prevziať a aj pre budúcnosť a dobré veci ešte zdokonaliť. A čo zlé a nesprávne sa vyskytlo, je nutné prehodnotiť a vytvarovať sa zlých počinov.Žijeme teraz v prelomovom období a záleží len na ľuďoch samotných – príslušníkoch tejto generácie, aby v novom štátnom zriadení vytvárali dobré podmienky pre pokojný život všetkých ľudí dobrej vôle. Vážme si naše dejiny a hľadajme v živote našich predkov ľudovú múdrosť, ktorá hovorí, že čestná práca a čestný život sú trvalé hodnoty nášho žitia.

               

 Históriu našej obce veľmi precízne zaznamenal v obecnej kronike Ing. Milan Orlich .