Poloha a okolie

Po l o h a a ch o t á r

Obec Vaďovce leží v juhozápadnej časti okresu Nové Mesto nad Váhom v údolí potoka Trstie /Topolecký potok/. Samotná obec je pretiahnutá v niekoľkých radoch popri potoku v dĺžke asi  2 kilometrov. Chotár obce je rozložený v nížine popri potoku a na dolných svahoch medzi Bielymi Karpatami a severnými výbežkami Malých Karpát. Nadmorská výška je 220 až 370 m nad morom, takže absolútny rozdiel medzi  najnižším a najvyššie položeným miestom  v chotári je 1850 m. Chotár obce susedí v južnej a východnej časti s chotármi obcí Čachtice, Višňové a Hrachovište, na západnej a severnej časti s chotármi obcí Kostolné, Hrašné, Lubina, Hrušové a mestom Stará Turá.

P o v r c h, p o d n e b i e a r o z l o h a c h o t á r a

Z geologického hľadiska tvoria chotár obce z väčšej časti horniny vnútrokarpatského paleogénu. Prevládajú tu piesočnaté až piesočnato – ílovité hliny s drobnými úlomkami tvrdých pieskovcov. Hydrologickú sieť v celej oblasti tvoria potoky a potôčky, ktoré pretekajú dolinami a odvádzajú  nadbytok povrchových vôd. Spodná voda sa objavuje hlavne na úzkych rovinatých plochách v okolí vodných tokov zapríčiňuje najmä v jarných mesiacoch rast kyslých tráv.

Obec patrí do mierna teplej a mierne vlhkej pahorkatinnej oblasti s miernymi zimami. Samotná obec sa nachádza v údolnej mrazovej kotline. Skoré jesenné a neskoré jarné mrazy ú postrachom pre vegetujúce rastliny a ovocné stromy. Priemerné ročné teploty sa pohybujú okolo 7,8⁰ C. Prevládajúci smer vetrov je zo severozápadu asi 18% a zo severu asi 16,5%.

Chotár obce zaberá plochu 1 185 ha pôdy. Z tejto časti sa 464 ha obrába ako orná pôda, 16 ha sú lúky, 22 ha sady a záhrady, 335 ha sa eviduje ako lesná pôda, 94 ha neplodná pôda /cesty, vodné toky/ a 32 ha je zastavaná plocha, ostatné sú pasienky.

N á z v o s l o v i e v a ď o v s k é h o ch o t á r a

K oživeniu pamäti mladých i starších uvediem miestne chotárne názvy, ktoré v niektorých prípadoch pri sceľovaní pôdy do väčších lánov upadajú aj do zabudnutia:

Batikéch hôrka, Stráň, Voznička, Ohrady, Ohlavec, Kocánech hôrka, Šinkéch hubočie, Dziely, Pri Boricách, Holubovské, Do hôrky, Priehrada, Včelín, Horné lúky, Golánka, Hrozienok, Pažítkech lúky, Ištoková, Kúciky, Pániková, Ščeflátková, Chrásta, Kujanovec, Drahy, Hoštáky, Brtánech briežek, Mišková, Huboče, Mišutéch járek, Kostelník, Dubník, Mendička, Faktorka, Vŕšek, Trnové sklady, Za radčanskými humnami, Bočina, Turková, Borice, Pod krčaskú, Rovná, Nad gembešom, Od lubinského, Pavléch dolina, Lúčky, Prvá, Druhá a Tretia hôrka, Hrašnéch járek, Šulákech járek, Tretinové, Dolina, Veľké a Malé roviny, Čabratco, Zelená cesta, Hlavina, Medzi cestami, Za briežanskými humnami, Za hornými humnami, Šalov vrch, Sobotová dolina, Hloskéch járek, Benianech hôrka, Konštúr, Fiteláky, Hložie, Zákluky, Nezo, Od huršovského, Suché dolo, Janov vrch, Cíbová, Mackéch járek, Sedličšia, Horný a Dolný járek, Bošáčky, Slaná hôrka, Rakycie, Dúbravica, Teplá, Valkovec, Kamenec, Za drobnovci, Foglárka, Turecký járek, Sedielec, Šobošovec, Pod medovým  húščom, Hôrečky, Na červeniciach, Španéch járek, Na Šanovej, Trstie, Na Chorvátovej, Pri stave, Na Bačéch zahradách, Medzi vodami, Pažítky, Bahníková, Kúty, Lysých hôrka, Pod nivú, Krivý dziel, Háj, Hulatéch járek.

Bývanie

Do 20. storočia sa na stavbu domov a hospodárskych stavieb v obci používal ako stavebný materiál výlučne kameň, drevo, slama a plevy. Z hliny a pliev si občania sami vyrábali surovú tehlu, z ktorej stavali múry stavieb. Domy si stavali nízke s malými okienkami, ktoré cez zimu ešte upchávali, aby neprenikala zima. V domoch si stavali pece na pečenie chleba, ktoré boli vysunuté do izby z pitvora a slúžili tak aj na vykurovanie miestnosti  a na miesto, kde spávali deti. Strechy domov boli pokryté doškami z ražnej slamy. Vybavenie bytu bolo veľmi jednoduché. Byt pozostával obyčajne z jednej izby, pitvora a komory. Steny boli vymazané hlinou, ktorú pomiešali s jačmennými plevami a zabielili vápnom. Podlaha bola tiež len hlinená a gazdinky ju dosť často vyamzovali. Zariadenie pozostávalo  z jedného stola, lavice a truhly, drevenej postele a neskoršie sa používali aj drevené police na riad „steláže“. K roľníckemu stavaniu patrila okrem bytu aj maštaľ, komora, stodola a šopa. Neskoršie začiatkom 19. storočia si zámožnejší sedliaci začali stavať komory na poschodie nazývané „výšky“. Nehorľavou krytinou ako škridla alebo ojedinele eternit začali občania pokrývať svoje domy až na prelome 19. a 20. storočia.

Prírodné pohromy

Časté požiare, neúroda a mor boli sústavným strašiakom a nebezpečenstvom pre obyvateľov. Aj našu obec v minulosti postihlo niekoľko väčších živelných pohrôm, ktoré zanechali stopy vo vývoji a životnej úrovni obyvateľstva. Okrem epidémií, ako bola napríklad „španielka“, pri ktorých zomrelo veľa ľudí, boli to havne veľké požiare, ktoré zachvátili takmer celú obec. Domy boli pokryté väčšinou slamou, takže prírodný živel – oheň sa šíril veľmi rýchlo.

Podľa záznamov v kronike veľký požiar bol v roku 1779, avšak údaje o škodách sa nezachovali. Ďalší veľký požiar bol 8. októbra 1836, kedy zhorelo 85 domov a 16 stodôl. V auguste v roku  1876 zhorelo 96 domov a 18 stodôl. Keď  uvážime, že podľa štatistických údajov mala obec v roku 1784 114 domov, v ktorých bývalo 162 rodín a 857 obyvateľov,  vieme si predstaviť katastrofálne následky takejto pohromy.

Veľký požiar bol i v roku 1484, kedy po potlačení Slovenského povstania, so ktorého sa aktívne zapojili aj občania z našej obce, príslušníci vládneho vojska spustošili a vypálili tie obce, ktoré pomáhali Hurbanovým povstalcom. Vtedy okrem Myjavy, Lubiny a Krajného bola vypálená a spustošená aj obec Vaďovce. Na priblíženie tejto udalosti spred  viac ako 140 rokov uvediem niekoľko údajov z diela A. Rapanta: Dejiny SP 1848/49. Značná časť našich občanov utiekla pred prenasledovaním do hôr, kde sa skrývali dosť dlhú dobu. Domov chodili len v noci pre jedlo. Niektorí ušli až na Moravu. Tu sa spolu s inými utečencami  hlásili o podporu v obci Hrubá Vrbka  a v Javorníku, kde bolo aj 6 občanov z našej obce: Mišo Hletko – 20 ročný slobodný, Tomáš Šaško so ženou a synom, Ján Čudrnák – 27 ročný ženatý a Martin Čudrnák – 20 ročný slobodný.

V obci zostalo len málo žien, detí a starcov, ktorí boli vystavení krutému zaobchádzaniu gardistov. Mnohokrát ich pred pomstou, zneuctením, trýznením, rabovaním a vypálením  ani úpenlivé prosby o minulosť. Obraz kraja bol veľmi smutný. Veliteľ vládneho vojska podal svojim predstaveným naslednovmú správu:

„Stará Turá, Myjava, Lubina, Vaďovce a Krajné ba súčasne snáď aj viacero miest zplanulo v staršom požiari. Viacero ľudí bolo zastrelených a práve preto predkladám ponižujúcu mienku, že by snáď bolo dobre nielen obyvateľstvo našej župy ale i susedných žúp informovať, ak smutné dôsledky prináša neposlušnosť, poburovanie a činnosť namierená proti  proti zákonom posvätených kráľom a vlatťou.“ /Rapant: Dejiny SP 1848/49/ Podľa uvedených prameňov jeden občan z našej obce menom Abafi sa ako šudent zúčastnil bojov v Slovenskom povstaní, kde padol. Bol blízkym Hurbanovým spolubojovníkom.

V tých časoch keď nejaká pohroma postihla ľud, znamenalo to veľkú katastrofu. Mnohým ľuďom zostalo len to, čo mali na sebe. Požiare zničili nielen príbytky ale aj zásoby potravín a krmív pre dobytok, takže nastala veľká bieda a hlad. Výpomoc na obnovu ľudia dostali len zo susedných obcí ako dobrovoľnú zbierku. Vtedajšie štátne zriadenie žiadnu inú pomoc neposkytovalo.Na ochranu majetku občanov sa zriaďovali dobrovoľné hasičské zbory. Tieto sa zúčastňovali pri hasení požiarov, ale dbali aj na výchovu a prevenciu. V roku 1885 zakúpila obec prvú dvojručnú hasičskú striekačku, ktorá sa používala až do polovice 20. storočia. Prvý organizovaný hasičský zor bol založený v roku 1925 a celoobecná organizácia Požiarnej ochrany patrí u nás doposiaľ medzi najaktívnejšie.

Ťažkým obdobím v živote našej obce bol i začiatok 20. storočia najmä roky 1914 – 1918 – obdobie prvej svetovej vojny. Bol to čas nielen veľkého strádania a hladu ale aj strát na ľudských životoch. Do armády boli postupne odvedení muži od 18 do 52 rokov a 33 mladých mužov z našej obce sa už k svojim  rodinám nevrátilo. Padli v nezmyselnej vojne, kde namiesto vzájomne dohody  a porozumenia vládnuci mocipáni rozhodli sa svoje spory riešiť bojom, na ktorých doplácal hlavne drobný ľud. Mnohí z vojakov boli zajatí, ranení a veľa bolo takých, na ktorých vojna zanechala trvalé stopy na zdraví. Pozitívnou udalosťou tohto obdobia bol vznik prvej Československej republiky. Pri jej zrode pomáhali aj štyria naši občania, ktorý bojovali v zahraničných légiách. Boli to: Michal Arbet, Ondrej Ďuriš, Ján Naď a Jozef Zámek.

Ak hovoríme o ťažkých životných podmienkach našich predkov, je potrebné spomenúť aj vysťahovalectvo. Veľa občanov sa sťahovalo z našej obce do iných krajov s nádejou na lepšie živobytie. V 18. a 19. storočí sa sťahovali len do južných krajov  v rámci Rakúsko – Uhorska, na začiatku 20. storočia veľa ľudí odišlo do USA, Argentíny i dok Francúzska. Mnohí z nich išli do sveta s úmyslom, že keď si trochu zarobia, vrátia sa naspäť do vlasti. Väčšina z nich však zostala v cudzine narvalo.

Je známa domienka, že známy maďarský básnik Alexander  Petófi, narodený v rodku 1823, bol synom slovenských rodičov Štefana Petroviča  Márie rodenej Hrúzovej. Predpokladá sa, že otec alebo dedo Petófiho /Petrovič/ pochádza  z obce Vaďovce. Pred niekoľkými rokmi pracovníci Maďarskej akadémie vied hľadali záznamy o jeho predkoch v miestnej matrike.